Zúfalosť rodičov detí, keď sú zločincami za jednu „výchovnú“ po zadku

Názor: Bezradnosť slovenských rodičov v situáciách, kedy sa dieťaťu hodí jedna či dve na zadok, hraničí so zúfalstvom a zákonom zároveň. Sami sme boli po niekoľké generácie vychovávaní s pár výchovnými po zadku, čo sme aj po čase brali ako výborný nástroj motivácie na budúce neuvažovať nad neplechou. Zákonodarcovia opakujúci po nepremyslenej Európskej únií však chceli vytvoriť obavy zdvihnúť na vlastné dieťa ruku, a máme tu z každého capnutia po zadku ihneď týranie detí.

Čím to je, že ešte pred 5 rokmi sme za týranie považovali zatváranie detí o hlade v ustavičných bitkách niekde v klietke a dnes je za týranie považované úradmi dokonca aj to, keď si dieťa samo ublíži na preliezačkách a rodič na neho spustí už i tak unavené oko na pár sekúnd?

Dieťa nesmiete trestať, pretože…
Jana svojej 3 ročnej dcére občas capne na zadok, no vždy len ak si to zaslúži a chce to aj situácia. Pri prechádzaní ulicou unavené ruky matky dieťa nedokážu dlho niesť a ak v kočíku neobstojí, ide ruka v ruke s mamou. Znenazdajky sa však vytrhne a uteká priamo na cestu medzi autá, čo okamžite vyvolá kolapsové stavy matke, aj pár divákom z diaľky. Pri brzdení auta ešte opodiaľ sa zastaví aj dieťa, ktoré matka schmatne za ruku za trhania a pokusu o únik a capne jej na zadok s poriadnym vyhrešením. Na to pribehne ku kraju cesty dôchodkyňa, ktorá sa vyhráža, že zavolá políciu, no nie na dopravný kolaps, ale na týranie dieťaťa a hlási sa za svedka incidentu do prvého radu. Počúvať prednášku o tom, ako treba vychovávať dieťa unavená matka naozaj nepotrebuje. Čo si myslíte vy? Koho situáciu asi ohodnotíte za viac blízku bežnému rozumu?

Moderné dieťa je špekulant
Mária a jej dcéra sú najlepšie priateľky. Hoci malá Majka má len 5 rokov, je veľmi inteligentná a poslušná. Ak jej aj však doma prepne a chytí rapel pri hre, alebo má záujem o bitku so susedkou, nepomôže žiadne dobré slovo, len jedna zahanbujúca po zadku. Je potrebné zopakovať, že nejde o modrinotvornú, krvavú, alebo týrania-nazvateľnú šupu. Malá Mária však pochopila, že kým doma si nedovolí nič zlé, vonku, na preliezačkach v blízkosti iných detí a rodičov, ale hlavne v obchodoch si môže dovoliť absolútne čokoľvek. Krik, vresk, bitky, útočenie voči rodičom, vyplazovanie jazyka na iné detí. Napomenutie a vyhrážanie sa nepatrí medzi účinné metódy vôbec v histórii normálneho slovenského rodiča ako jediná metóda. Ani u malej Majky nič také nezaberie. Zabral by opäť zahanbujúci capanec po zadku. Už jej otec mal poriadny problém, keď len zodvihol ruku s naznačením, že ak neprestane, bude „világoš“. Len toto gesto malo za následok tvrdé odsúdenie od iných mamičiek.

Lukáš na bicykli
Otec 6 ročného Lukáša dal synovi jasne najavo, že pokiaľ opustí na bicykli chodník okolo paneláku a zájde so staršími chlapcami aj na iné sídliská, vytiahne remeň. Aj keď bol lenivý ho vôbec z nohavíc vytiahnuť a od nasadenia to ani nemal v pláne, Lukášovi to stačilo. Lenže len do tej chvíle, než sa mamičkina kamarátka Ela a matka jedného zo starších cyklistov spýtala, prečo Lukáš nebicykluje aj s nimi. Samozrejme sa jej malý cyklista pochválil s pravidlami stanovenými otcom a práve to spôsobilo taký hurhaj, že Lukášova mama bez rečí súhlasila a jeho otec, porazený aj ponížený, sa radšej šiel prevetrať. Výhra matkinej kamarátky bola ostatne výhrou, akých bolo v komunikácií týchto dvoch rodičov a konkrétnej návštevy viacero. Teraz mám však trochu obavy napísať pokračovanie celého príbehu z roku 2009, pretože môže vyprovokovať kritikov tohto článku k ešte útočnejšej reakcii. Ale ako asi mohol dopadnúť chlapec so siedmakmi na veľkých bicykloch, ktorí sa vybrali rovno na vybetónované stavenisko rozostavaného paneláku o 6 ulíc ďalej? Vybitý zub, krvavé koleno s uchom aj spodnou sánkou od poriadneho pádu na štrk. Domov v tomto stave mu to trvalo takmer hodinu, no za tyrana bol na veľmi dlho len otec. Ťažko povedať, či si zaslúžil odsúdenie už len za „motivačný príhovor“ bez samotnej akcie.

Pouličný minigang
Nádherná nezabudnuteľná situácia sa odohrala na pokojnom sídlisku v mestečku Žilinského samosprávneho kraja. Rómska rodina, ktorá sa prisťahovala na jednu z ulíc, mala 2 chlapcov, ktorí priveľmi nadšení z guličkových plastových zbraní pálili po deťoch, ľuďoch, ľuďom do okien a prekvapovali vodičov pri vystupovaní z áut na parkovisku. Prezývaní aj ako umelci, pretože nikdy netrafili priamo do oka, len tesne vedľa, boli veľa krát okríknutí susedmi, a údajne aj mestskou políciou pre pár ďalších útokov. Učiteľka z jedného z vchodov paneláku raz rodine poradila, aby dala deťom poriadne na zadok, na čo dostala stručnú odpoveď „Ja svoje decka nebýjem a nebudem býť.“ Keď sa suseda, akoby už zúfalstva ponúkla, že to pokojne spraví za matku, vypočula si „Skús ty stará…, dobýjem ja teba, uvidíš!“. Začalo leto a k rodine sa prisťahovala sestra matky dvoch umelcov. Hneď v prvý deň dostal priamo pri parkovisku poriadne na zadok prvý a po niekoľko minútovom chytaní aj druhý strelec. Plastové revolvery putovali do kontajnera (na papier) a odvtedy bol na celej ulici taký pokoj, že sa nemožno diviť, že aktívnejšia sestra si získala uznanie viacerých obyvateľov ulice a deti sa čuduj svete, skamarátili aj s ich pôvodnými obeťami. (Dominika 2004)

Šialená zmena vo vnímaní výchovných
Kde sú časy, keď decko dostalo trstenicou a už nikdy nehádzalo do psa kamene, dostalo po zadku a už sa viac nesnažilo podpáliť susedove humno? Dnes sa niektoré deti nedokážu vmestiť do kože, nepoznajú hranice a spôsobené je to aj tým, že rodičia dnes majú na deti oveľa menej času. Výchova sa presúva na televíziu, internet, knihy a vplyv priateľov. Často však ani im nikto nedal poznať hranice slušnosti. Peťova mama je na smiech, pretože nechodila do práce a mala tak čas na všetky 4 deti. Peťova mama je na smiech aj po druhý krát, pretože je z Oravy, podľa niektorých iných detí z totálnej jaskyne niekde na východe Slovenska, kde sa ľudia len množia a hladujú. Toto je žiaľ názor Peťových spolužiakov na treťom ročníku základnej školy. Malí sudcovia si však už neuvedomujú, že Peťo patrí medzi výborných žiakov, je slušný a pokojný žiak pri ktorom je jasné, že mal výchovu vlastného rodiča so srdcom. Nemá problém priznať, že občas dostal po zadnici, no nezabúda dodať, že opodstatnene. Máme si však jeho matku predstaviť ako tyrana u ktorého strieka krv? Peťo je terčom výsmechu práve od chlapcov, ktorí sa nemajú dôvod obávať výprasku, kriku, či iným trestom. Práve od tých, kvôli ktorým sa neoplatí pred panelákom vysadiť malé stromčeky, lebo do týždňa poslúžia na výrobu drevených mečov, v hre použitých tak na 2 minúty 20 sekúnd. Skúste vyjsť do okna a okríknuť chlapca, ktorý zo stromčeka kmáše poslednú nevytrhanú haluz a za kameňom vám do okna nasmeruje mastný chriak. Dnes je však akékoľvek zdvihnutie ruky tabu a trstenica je dôvodom vytočenia 158.

V českom supermarkete
Prekvapením bola aj zvláštna situácia v nemenovanom známom ostravskom supermarkete, kde podvečer v oddelení LEGO posadol diabol malého chlapca. Pri šialenom kriku, plači, v ktorom sa kúpal a krútil sa na zemi ako účinný čistič dlážky s poriadnymi decibelmi kričal „Mami, já to chi, já to chi, já to chci“. Mamička sa k nemu pokojne skláňa a hovorí „Uklidni se, Vojtíšku, prosím, klid, uklidni se, prosím, Vojtíšku. nemůžu ti to koupit, až budeš mít svátek…“ avšak jej príjemný hlas malý Vojtíšek nemusel pri jeho hlasitosti vôbec počuť. Hoci z roku 2011, situácia je pre mňa prototypom zlyhania, pretože Vojtíšek sa po podlahe metal ešte asi 15 minút potom.

Ďakujem, rodičia, za výchovnú
Týmto by som sa veľmi rád poďakoval mojim rodičom, že keď si to situácia žiadala, nebáli sa mi dať na zadok. Môžem tak pokojne povedať bez preháňania, že z obáv trestu som nikdy nikomu nerozbil okno, nepoškodil majetok, neurobil hanbu sebe, či rodine a zároveň poznal hranice slušnosti. Odmietam, že by toto bola jediná metóda výchovy rodičov, a bola len doplnkom pre krajné prípady. Dnešní rodičia sú odsúdení za týranie už za škaredý pohľad, kým tých mojich si za detské časy vážim, pretože mám dostatok zdravého rozumu a logického uvažovania pre zhodnotenie, že nebyť stanovenia hraníc a pokojne aj výchovných, bol by som niekde celkom inde. Kritikom a odporcom výchovných po zadku je však nakoniec celkom zbytočné vytýkať neschopnosť rozoznať týranie, bitky a zahanbujúce východné po zadku.

Bojím sa však mať dieťa. Veď čo ak z neho nakoniec vzíde grázel neschopný rozpoznať hranice slušnosti, kým ja budem vo väzení za pár zahanbujúcich capnutí po zadku za povyvádzanú neplechu vlastnej ratolesti? Štát predsa nízku pôrodnosť pôvodného obyvateľstva vyrieši po vzore Európskej únie. Prisťahovalci, vitajte. Po ich príleve nakoniec možno nejaký ten capanec po zadku bude už len minimálny problém…