Oteckov blog #3: Vybavenie dokladov a sklamanie z poisťovne

Hneď prvý pracovný deň, odkedy som mohol privítať celú novú rodinu, manželku a synčeka doma, bol o plánovaní cesty na prehliadku k lekárke a možno aj na úrady. Ako otec som čakal, že lekárka bude tou, čo zdeptá manželku pre všetko zlé a nič dobré. Nakoniec vysvitlo, že bábo je krásne, zdravé, vyslúžilo si niekoľko pochvál a aj manželke pri tých pochvalách odľahlo. Nemáme problém. Dokonca veľa voľného času, lebo prehliadka bola skoro a bez čakania. Cestou míňame Klientske centrum ministerstva vnútra, keď nám obom skrslo v hlave, čo tak tento deň voľna využiť a urobiť všetky doklady malému, aj mamičke už s novým menom…

Matrika

Novinkou je, že keď sa dieťa narodí, nemocnica nahlási narodenie dieťaťa do príslušnej matriky automaticky. Stane sa tak to, že vy už len prídete ako rodičia so sobášnym listom a občianskymi preukazmi na matriku príslušnej mestskej časti a tam už vedia, že sa bábo narodilo. Prišli sme po 12:00, kedy mali byť už na obede. Skôr to nešlo. Čo sa stalo? Pani sa zdržala a vybavila nám krstný list prekvapivo rýchlo. Aj keď sme dostali trochu vynadané, že sme si to zle načasovali, no spravila to, vydala nám ten najdôležitejší dokument malého, s ktorým sa pohneme ďalej.

Klientske centrum ministerstva vnútra

Miesto, kde sú všetky úrady na jednom mieste, Bratislavčanom určite pomáha viac, ako sa len zdá. Všetko majú na jednom mieste a pomerne rýchlo veci vybavia. Ak prídete s vajíčkom a vo vnútri bábo, už pri paneloch s výberom lístkov stojí pani, ktorá okamžite reaguje, pozdraví a upozorní nás, že ako rodičia s veľmi malým bábom máme prednostné vybavenie. Ako tehotná si manželka vystála mnoho radov, aj tie na pošte, aj tie v obchodoch, aj v MHD. Ale toto miesto vidí bábo vo vajíčku a odrazu vie človeka potešiť. Vybavenie dokladov s malým bábom pre neho aj pre mamičku spolu zabralo asi 16 minút, aj keď nepočítam čas strávený nastavovaním malého protestujúceho človeka pred fotoaparátom fotiacim doklady. Nie a nie ukázať oči. Malý spal, no tento boj sme zvládli. Vybavený pas malému aj mame, občiansky s vodičským pre mamičku rovnako tak. Automat pre platbu zdržiaval nejasnou informáciou, či mi kartu vzalo alebo nie, inak tento deň ušiel. Zostávalo už len vybaviť poisťovňu. Vybrali sme jednoducho tú istú, čo má aj mamička.

Poisťovňa U****

Blížili sme sa na pobočku poisťovne pri Vetexe, pretože ju manželka pozná z osobných skúseností. Moje očakávania sa niesli v duchu privítania a slušnosti. Prinesieme totiž poisťovni nového klienta, hoci malého, čerstvého, ktorý o sebe nič netuší. Nulová možnosť parkovania. Škoda. Nuž teda sme sa zahrali na klienta Zoodomu, kde aj tak pôjdeme malému chlpáčovi kúpiť granuly. Ako v poisťovni?
Na recepcii mladá slečna, predpokladali sme, že nás bude vedieť navigovať. Netušila ako postupovať, ak chceme zaregistrovať nového klienta, novorodenca. Odkázala nás na dvere 4 metre od nej. Pohladkaný na duši po zážitku z Klientského centra sa pýtam, či mamička s novorodencom má možnosť získať prístup k informácií skôr, alebo si máme počkať celý ten rad ľudí vo vnútri. Slečna odpovedala, že vôbec netuší či niečo také je. Nuž pochopili sme, že táto recepcia poisťovne je zrejme určená kanceláriám hore. Vo vnútri si treba počkať. Takže sme čakali.

Sedeli sme, čakali. Bábo potichu spalo. Žena unavená, bábo stále spalo. Po dvadsiatich minútach ma to omrzelo. Začal som vnímať okolie. Pobočka vyzerá chaoticky. Niekoľko zamestnancov má svoje kiosky, vidno im nohy aj chaos pri okne, na stole a za ním. Nejde o pulty a priestory, ktoré by pôsobili reprezentatívne. Pozdrav zamestnancov nebol ani na začiatku, odzdravenie zamestnancov neexistovalo. Mal som zvláštny pocit, či je toto miesto naozaj to, ktoré chceme zviazať so synčekom. Nemôžeme mu dať Všeobecku, ako mám ja a nejdeme domov? Žena vie, prečo mu dáva tú istú, ako má ona.
Pani pri okienku celkom na kraji oproti vstupu sedela príliš ležérne, až som mal pocit, že nepatrí do tímu. Po 30 minútach nášho čakania som si všimol, že sa otočila k oknu, skonštatovala, že ide na poradu, nasadila ceduľku „ZATVORENÉ“ a odišla na „Trenčiansku“ tak, že všetci čakajúci vedeli kam ide, no nikto nevedel, prečo sa nikomu nevenovala. Hodný čas bol jediný pracujúci na pobočke mladík, ktorý sa venoval páriku mužov. V strede dve miesta prázdne a na kraji pani, ktorá telefonicky riešila rezerváciu termínu na rehabilitácie. Šanca na záchranu bola medzi tými dvoma miestami bez ľudí, ktoré mali ceduľku OBEDNÁ PRESTÁVKA a druhá ZATVORENÉ. Tam je šanca, že niekto príde. A veru aj bola. Po tých 20 minútach čakania sa tam naozaj objavila mladá zamestnankyňa, ktorá si však len prišla po cigarety a asi dvakrát poznamenala pred všetkými klientmi, že si ide zapáliť „cigaretku“. Keď sa stratila niekde za podateľňou a po pár minútach sa znova objavila, počuli sme od nej viacerí opäť len hlášku, že si skočí ešte na cigaretku. Zdrobnenina cigarety… stále mi to znie v ušiach. Najmä mi to celé nesedí s tým, že sme v zdravotnej poisťovni. Takže keď pani alebo slečna odišla na opakovane spomenutú cigaretku, viacerí čakajúci pred nami len pozerali, jeden cudzinec to medzitým vzdal a čakali sme, že to bude 10 minút. Bolo to ale viac.

Už ani netuším, či to bolo 40 minút, alebo hodina, keď praskli nervy mužovi prichádzajúcom po nás, ktorý sa pýtal na to, či musí na tlačivo prihlasujúce novorodenca, čakať. Urobil krik a ja sa mu ani nedivím. Nebol v tom sám. Musel som sa pridať. Mali sme rovnaký problém. Tiež sme chceli formulár predpísať, nech sa nečaká. Tiež sme si vyžiadali formulár a j po niekoľkých minútach to celé vzdali. Najmä po tom, keď pán začal kritizovať, že si nikto nevšíma klientov čakajúcich a nedeje sa nič. Mladík obsluhujúci jediný pár mužov v tom čase akoby ani neriešil pracovné veci a len sa bavili. Pani s rehabilitáciami mala jediného klienta a už tu nebol nikto, kto by sa venoval zákazníkom. Cigaretka sa pretiahla asi na tri za sebou, lebo ani z tohto smeru vietor nefúkal. Pani pri dverách však pánovi so sťažnosťami odpovedala vetu, ktorú nemala ani hovoriť. „Pokojne sa sťažujte, napíšte sťažnosť“. Veľmi nesprávny postup. Také niečo hovorí ten, ktorí vie o problémoch na pracovisku a nemá sa čoho báť.

Ani my sa nemáme čoho báť. Sklamalo to celé však dostatočne na to, aby sme na druhý deň šli do Všeobecky a zmierili sa najväčšou poisťovňou pre dieťa, hoci pôvodné plány boli celkom iné. Veď tiež sme chceli pridať klienta tejto poisťovni, nechceli sme ju okradnúť, nechceli sme ju poškodiť. Pôsobila však dojmom, že je jej celkom jedno, že prinášate nového človeka. Zamestnanci nepôsobili dojmom, že by si potrebovali uctiť klientov. Absolútne. Aj v tej najhoršej banke vás prídu osloviť a spýtať sa, čo si budete priať. Okolo nás a okolo čakajúcich prešlo toľko zamestnancov z obeda, na obed, či s cigaretami a zapaľovačom priloženým v dlani jedinej ruky, že bolo až neuveriteľné, že všetci tí sediaci, stojaci a aj na chodbe postávajúci klienti boli vlastne vzduchom.